Jednou z posledných vecí, ktoré Ježiš povedal predtým, ako vydýchol, je to, čo bolo zaznamenané tisíc rokov predtým v úvodnom verši 22. žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Pre človeka, ktorý bol ponorený do falošnej teológie cirkví trojice, je nemožné pochopiť význam Ježišovho úzkostného výkriku. Jednoduchá pravda je – nepochopiteľná pre masu dezinformovaných návštevníkov kostola, ktorí si predstavujú Ježiša ako Boha –, že Ježiš uctieval Boha Židov, ktorého meno je Jehova. Nie je to zložité, ale je to jednoduchá pravda, ktorá klame väčšinu ľudí.
Otázka potom znie: V akom zmysle Jehova opustil Ježiša, keď najviac potreboval záchranu?
Pri jednej príležitosti, keď Ježiš kráčal po ceste medzi zástupom židovských nasledovníkov, žena, ktorá hľadala liek od zázračného Mesiáša, kradmo pristúpila k Ježišovi zozadu a dotkla sa jeho rúcha. Žena hneď pocítila, že je zo svojej choroby vyliečená. Ale Ježiš tiež cítil, že z neho vyšla sila, a tak sa otočil a spýtal sa, kto sa ho dotkol. Keďže bol Ježiš dokonale zladený s Bohom prostredníctvom svojho ducha, mohol vycítiť, keď cez neho prechádza sila na uzdravenie ženy, ktorá sa tajne dotkla jeho vrchného odevu.
Ježiš nepochybne vycítil, že Boží duch ho nechal samého, aby zomrel na hranici. Ale prečo? Niektorí môžu odpovedať, že Ježiš musel položiť svoj život, aby poskytol výkupné. A to je určite pravda, ale nevysvetľuje to, prečo Boh opustil Ježiša v jeho hodine núdze.
Súvisí to s problémom, ktorý Satan nastolil v súvislosti s mužom Jóbom. Diabol tvrdí, že nikto nebude verný Bohu, ak bude musieť trpieť. Je zrejmé, že rebelantský anjel sa pokúšal ospravedlniť svoju vlastnú nelojálnosť voči svojmu Bohu a Otcovi.
Podľa Ohovárača, ak Boh odoberie jeho ochranu a požehnanie niektorému zo svojich ľudí a oni budú čeliť utrpeniu a ťažkostiam alebo dokonca smrti, budú preklínať Boha. Samozrejme, muž Jób bol v tom čase stredobodom žalobcu, ale Jób skutočne nechápal, čo sa deje. Nevedel o tom, že sa stal ústredným bodom problému týkajúceho sa Boha a jedného z jeho anjelov. A Jób nebol dokonalý človek, ani túto otázku úplne nevyriešil, pretože Boh musel Jóba uviesť na pravú mieru.
Pred Ježišom jediný dokonalý človek žalostne zlyhal v tom, aby bol verný Bohu aj v tom najideálnejšom prostredí – v raji.
Ako druhý (dokonalý) muž sa problém, ktorý Satan vzniesol s Jóbom, vyriešil tak či onak s Ježišom. Preto musel Ježiš na chvíľu zostať sám. Jeho Boh ho opustil. Dávid naďalej hovorí za Krista: „Bože môj, volám cez deň a ty sa neozývaš; a v noci nie je z mojej strany ticho. Ale ty si svätý, obklopený chválami Izraela. V teba vložili naši otcovia dôveru; verili a ty si ich zachraňoval. K tebe kričali a boli spasení; dôverovali vám a neboli sklamaní. Ale ja som červ a nie človek, ľuďmi opovrhovaný a ľuďmi opovrhovaný. Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú; uškŕňajú sa a posmešne krútia hlavami: „Zveril sa Jehovovi. Nech ho zachráni! Nech ho zachráni, lebo je mu taký drahý!” – Žalmy 22:2-8
Slová žalmu sa doslova naplnili. Keď Ježiš visel na kôl, niektorí židovskí náboženskí vodcovia, ktorí si nepochybne boli vedomí toho, že Ježiš tvrdil, že je Boží Syn, sa mu posmievali. V evanjeliu sa píše: „Rovnakým spôsobom sa mu začali posmievať aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími a hovorili: „Iných zachránil; sám seba nemôže zachrániť! On je kráľ Izraela; nech teraz zostúpi z mučeníckeho kolu a uveríme v neho. Vložil svoju dôveru v Boha; nech ho teraz zachráni, ak ho chce, lebo povedal: ‚Som Boží Syn.‘“ — Matúš 27:41–43
V skutočnosti sa Ježiš mohol zachrániť sám. Mohol sa takémuto nepríjemnému výsledku úplne vyhnúť. Stačilo mlčať, keď ho židovský veľkňaz zložil pod prísahu a žiadal vedieť, či je Kristus, Boží Syn. Namiesto toho Ježiš odpovedal a povedal: „Sám si to povedal. Ale ja vám hovorím: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici moci a prichádzať na nebeských oblakoch.” — Matúš 22:64
Ježiš sa dobrovoľne podriadil vraždiacim Židom, pretože vedel, že je to Božia vôľa. Potom, čo bol Ježiš odsúdený nezákonným klokaním súdom zvolaným v hlbokej noci, bol odvedený k rímskym úradom a odsúdený na smrť. Pred týmto momentom Boh vždy bdel nad Ježišom. Koniec koncov, Židia sa mnohokrát pokúšali zabiť Ježiša, ale nedokázali to. Jediný spôsob, ako by sa Satan mohol dostať k Ježišovi, je, ak by ho Boh opustil.
„Bol si Ten, kto ma vyviedol z lona, Ten, vďaka ktorému som sa cítila bezpečne na prsiach mojej matky. som od narodenia zverený do tvojej starostlivosti; od lona mojej matky si bol mojím Bohom. Nezdržuj sa odo mňa ďaleko, lebo ťažkosti sú blízko a ja nemám iného pomocníka. Obklopuje ma veľa mladých býkov; obkľúčia ma mocní býci z Bázanu. Doširoka na mňa otvárajú ústa ako revúci lev, ktorý trhá svoju korisť na kusy. Som rozliaty ako voda; všetky moje kosti sú z kĺbov. Moje srdce je ako vosk; topí sa hlboko vo mne.” — Žalmy 22:
Všetci Ježišovi apoštoli boli rozptýlení a zmätení. Nemohli zasiahnuť. Najmocnejší muži na zemi boli proti Ježišovi. Ako mocní býci, aj židovskí vodcovia a rímski okupanti využívali svoju autoritu na odsudzovanie a obviňovanie. Rímski vojaci s kopijami a mečmi zabezpečili, že nikto nezmení výsledok.
Ale ľudia boli len zástupcovia. Diabol a jeho démoni boli za oponou skutočnými útočníkmi a Ježiš to vedel. V tejto chvíli had zasiahol pätu potomstva ženy, ako bolo predpovedané v Edene, keď sa začala vzbura proti Bohu.
Počas jeho služby sa ľudia posadnutí démonmi pri niekoľkých príležitostiach rozprávali s Ježišom a snažili sa ho zastrašiť. Ale keď Ježiš visel na kôl, prevládajúci démonický duch prehovoril cez dav a otvoril im ústa ako zúrivý lev. Aká krutosť! Kto by sa niekomu posmieval vo chvíli jeho smrti? Zlí démoni, to je kto!
V súvislosti so skutočným nabodnutím na kôl, keď sa do kostí a mäsa Jehovovho Syna prebíjali hroty, žalm pokračuje: „Moja sila vyschla ako kus keramiky; jazyk sa mi lepí na ďasná; znášaš ma do prachu smrti. Lebo ma obklopujú psy; obchádzajú ma ako svorka zločincov, sú mi pod rukami a nohami ako lev.“ (15-16)
Aj keď dav hľadel na Ježiša, keď visel nahý a odhalený, bolo naňho uvalené posledné pohoršenie, keď si rímski vykonávatelia medzi sebou rozdelili Ježišove rúcha: „Viem spočítať všetky svoje kosti. Pozerajú sa na mňa a pozerajú na mňa. Rozdelili si moje rúcha a o moje rúcho hodili lós.” (17-18)
Posledná vec, ktorú Ježiš povedal predtým, ako zomrel, bola, že Bohu zveril svojho ducha. Na rozdiel od väčšiny ľudstva pod vplyvom Satana, ktorí veria prakticky univerzálnej démonickej lži, že ľudia majú dušu alebo ducha, ktorí prežijú smrť tela, Ježiš vedel lepšie. Ježiš určite vedel, že ide „do prachu smrti“ a upadne do bezvedomia. Dôveroval Jehovovi, že ho privedie späť k životu.
Na rozdiel od hlúpych hlúpostí, ktoré vychrlili búchači Biblie, Ježiš sám seba nevzkriesil. Ten, o ktorom Ježiš hovoril ako o „môj Boh“. Týmto spôsobom Boh zachránil Ježiša pred jeho nepriateľmi. Hoci Satan uvalil na Ježiša najtvrdší trest, bolo to zbytočné. Ježiš dokázal, že je verný Bohu až na smrť a zo smrti Boh vykúpil svojho milovaného Syna.
Hneď v nasledujúcom verši Dávid pripisuje tieto slová Kristovi: „Budem zvestovať tvoje meno svojim bratom; uprostred zhromaždenia ťa budem chváliť.”
Žalm nespomína nič o vzkriesení. prečo je to tak? Pretože na rozdiel od zvyšku tých, ktorí zomreli a sú pochovaní v bezvedomí, keď očakávali deň vzkriesenia, Ježiš bol v bezvedomí v smrti len niekoľko hodín, pravdepodobne menej ako 40 hodín. Hneď po tom, čo bol Ježiš oživený, povedal Márii, aby povedala jeho bratom, že je nažive. Ježiš odvtedy hlásal Jehovovo meno svojim duchovným bratom — až do tohto okamihu.
Pretože bol verný, Jehova nielen vzkriesil Ježiša z mŕtvych, ale dal Ježišovi život v sebe a kraľovanie. Ako Kráľ Božieho Kráľovstva bude Ježiš splnomocnený priviesť všetkých mŕtvych k životu a zachovať živých až do konca Satanovho sveta.
„Pokorní budú jesť a nasýtia sa; tí, ktorí hľadajú Jehovu, ho budú chváliť. Nech si život užívaš navždy. Všetky končiny zeme si spomenú a obrátia sa k Jehovovi. Pred tebou sa budú klaňať všetky rody národov. Lebo kraľovanie patrí Hospodinovi; Vládne nad národmi.”
