Viem, že ste o tejto téme diskutovali vo videách a písaných článkoch a pre mňa sú biblické dôkazy celkom zrejmé, že Kristova nevesta je obmedzený a vyvážený počet 144 000 spoluvládcov. Niektorí sa však pokúšajú vyvrátiť túto jednoduchú pravdu rôznymi typmi uvažovania. Jednou z takýchto úvah je toto: Ak je tých 144 000 doslovné/konečné číslo, ako je potom možné, že deti spustošenej ženy sú početnejšie ako tej, ktorá má manžela [telesný Izrael, ktorý je v otroctve]? (Gal 4:27) 144 000 duchovných Izraelitov je oveľa menej ako milióny prirodzených Židov, ktorí žili v prvom storočí alebo kedykoľvek odvtedy. Aké máte vysvetlenie pre tento zjavný rozpor?
V záverečných slovách Petrovej druhej epištoly sa odvolal na spisy apoštola Pavla a povedal, že niektoré veci, ktoré Pavol napísal, sú ťažko pochopiteľné. Toto je jedna z tých vecí. Pavol citoval z proroctva a aplikoval ho na prvé storočie. Neuviedol však, že ide o konečné naplnenie. Vo verši 21 povedal: „Napríklad,“ a potom vysvetlil a povedal: „Tieto veci možno považovať za symbolickú drámu. Apoštol teda nepovedal, že jeho príklad je absolútnym naplnením. Ak by sme mali ísť priamo k proroctvu v Izaiášovi, o ktorom sa zmieňoval apoštol, získame širšie porozumenie. Tu je pasáž: “Radostne volaj, neplodná, ktorá si nerodila! Teš sa a krič od radosti, ty, ktorá si nemala pôrodné bolesti, lebo opustená žena má viac synov ako tá, ktorá má manžela,“ hovorí Jehova.” – Izaiáš 54:1.
Proroctvo sa priamo nevzťahuje na Abraháma, Sáru, Hagar a ich synov. Pavol si na základe inšpirácie iba požičal označenie „neplodná žena“ a aplikoval ho na Sáru, ale pretože Abrahámova zmluva vytvorila semeno, ktorým sa budú žehnať všetky národy — semeno vrátane tých, ktorí sú v spojení s Kristom — Pavol ukázal, že Sára mala viac synov ako telesný Izrael, ktorý obrazne prestal existovať v prvom storočí, keď Rimania zničili Jeruzalem a chrám. Stojí za zmienku, že Jehova poslal anjela, aby zachránil Hagar a jej syna, keď boli poslaní preč. Takto sa symbolická dráma odohrala ďalej v tom, že Boh chránil neustále Izrael – reprezentovaný dieťaťom Hagar v Pavlovom znázornení – až kým národ nesplodil Krista. V tom bode ich Boh opustil a prestal byť ich manželským vlastníkom. V dôsledku toho Židia prenasledovali potomstvo slobodnej ženy, nebeského Jeruzalema.
Ale proroctvo v Izaiášovi hovorí o budúcnosti – o druhom príchode Krista. Neplodná žena predstavuje Kristovo Kráľovstvo, ktoré sa bude zdať zničené, akoby porodilo mŕtve dieťa. Izaiáš 26:16–18 to opisuje takto: “Jehova, v nešťastí k tebe volali, tíško prosili a vylievali si srdce, keď si ich trestal. Pre teba, Jehova, sme sa cítili ako tehotná žena pred pôrodom, ktorá sa zvíja a kričí v bolestiach. Otehotneli sme a mali sme pôrodné bolesti, ale porodili sme iba vietor. Krajine sme nepriniesli záchranu a nenarodili sa noví obyvatelia krajiny.”
Zdalo by sa, že Pavlovo znázornenie je samo o sebe proroctvom. Je to preto, že Hagar symbolizovala pozemský Jeruzalem. A podľa Ježiša je Jeruzalem počas veľkého súženia predurčený na spustošenie. To znamená, že spustošená žena sa takou stáva v dôsledku spustošenia Jeruzalema ohavnosťou. Iste, Jeruzalem symbolizuje Kristovo zhromaždenie. Spustošenie pozemského „Jeruzalema“ je však zrušené tým, že vznikol Jeruzalem hore a synovia spustošenej ženy potom pribúdali. V proroctve sú synovia pustej ženy a synovia ženy s manželským vlastníkom rovnakí synovia. Aby sme potvrdili, že proroctvo má budúce splnenie, musíme si prečítať kontext. Napríklad v Izaiášovi 54:6–9 sa píše:
“Jehova ťa povolal ako opustenú a utrápenú manželku, ako ženu, ktorá sa v mladosti vydala a potom bola zavrhnutá,“ hovorí tvoj Boh. „Na chvíľku som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa privediem späť. V návale hnevu som na okamih skryl pred tebou svoju tvár, ale pre svoju večnú lásku sa nad tebou zľutujem,“ hovorí tvoj Vykupiteľ, Jehova. Pripomína mi to Noemove dni. Ako som vtedy prisahal, že už nezaplavím zem vodou, tak teraz prisahám, že sa už na teba nerozhnevám ani ťa nebudem karhať.”
Samozrejme, Jehova sa rozhorčil na Jeruzalem natoľko, že viedol Babylončanov zo severu dolu a tí zničili Božie mesto a zotročili tých, ktorí prežili. A Boh skutočne vykúpil Židov zo zajatia. Ale prečo by to Boh porovnával s potopou v Noachových dňoch, keď Boh uzavrel takzvanú dúhovú zmluvu a prisahal, že už nikdy nepotopí zem? Je zrejmé, že Boh opäť zničil Jeruzalem v roku 70 nl, keď Rimania vyplienili prestavané mesto. Strážna veža uznáva, že proroctvo sa vzťahuje na kresťanstvo. Jeruzalem je vhodným symbolom, keďže Kristovo zhromaždenie vzniklo v Jeruzaleme. Kedy sa teda Boh rozhorčil a opustil organizáciu podobnú manželke? Podľa Strážnej veže Boh opustil kresťanstvo pred stovkami rokov, keď Konštantín uniesol to, čo sa považovalo za kresťanstvo.
Ale ako by to mohla byť pravda? Boh vo vyššie citovanej pasáži povedal, že ju opustil iba „na krátky okamih“. Keďže je Jehova tým veľkým Strážcom času, určite by nepovažoval 1 600 rokov za krátky okamih. Niektorí inovatívni ľudia si môžu myslieť, že Boh považuje tisíc rokov za deň. Samozrejme, Boh je nadčasový. Napriek tomu Boh spája čas s ľuďmi, aby sme tomu rozumeli. Okrem toho tí, ktorých Boh opustil „na krátky okamih“ a ktorí sú na konci Jeho pokarhania, budú tí, ktorí zakúsia Jeho milosrdenstvo a budú vykúpení. Netreba dodávať, že to nemôže platiť pre kresťanov, ktorí žili a zomreli pred viac ako tisíc rokmi.
Keďže Strážna veža prinajmenšom uznáva, že Božie rozhorčenie voči organizácii podobnej jeho manželke predstavuje pomazaných kresťanov, kedy ju Boh obnovil a prisahal, že ju už nikdy neschvaľuje? Strážna veža tvrdí, že Boh im dal svoje jednoznačné schválenie v roku 1918. Preto často citujú z 54. kapitoly Izaiáša, ako napríklad túto pasáž: „Žiadna zbraň vytvorená proti tebe nebude mať úspech a každý jazyk, ktorý sa proti tebe postaví na súde, odsúdiš.“ (17a) To však teraz neplatí pre Strážnu vežu, pretože toto nie je súd. Ježiš ubezpečil vyvolených, že keď sa postavia pred miestodržiteľov a kráľov, svätý duch „vám dá slová a múdrosť, ktorým nebudú môcť všetci vaši odporcovia spolu vzdorovať ani o nich polemizovať“. Všetky proroctvá spolu súvisia a sú vzájomne prepojené. Keď Boh hovorí o svojej potope rozhorčenia a porovnáva ju s potopou v Noachových dňoch, mali by sme uznať, že Boh hovoril o metaforickej potope už skôr v Izaiášovi.
“Preto počujte Jehovovo slovo, vy chvastúni, vy, ktorí vládnete tomuto ľudu v Jeruzaleme. Hovoríte: „Uzavreli sme zmluvu so smrťou a s hrobom máme dohodu. Keď sa privalí prudká záplava, nás nezasiahne, lebo naším útočiskom je lož a skryli sme sa v klame.“ Preto toto hovorí Zvrchovaný Pán Jehova: „Kladiem na Sione ako základ vyskúšaný kameň, drahocenný uholný kameň+ pevného základu. Kto v neho verí, nepodľahne panike. Právo urobím meracou šnúrou a spravodlivosť olovnicou. Krupobitie zmetie útočisko lží a vody zaplavia úkryt. Vaša zmluva so smrťou bude zrušená a vaša dohoda s hrobom bude neplatná. Keď sa privalí prudká záplava, rozdrví vás. Kedykoľvek sa privalí, zmetie vás. Bude vás zaplavovať ráno čo ráno, vo dne i v noci. Iba hrôza ich prinúti pochopiť, čo počuli.“ – Izaiáš 28:14-19.
Podľa vyššie uvedenej pasáže k osadeniu základného kameňa Sionu dochádza súčasne s potopou, ktorá zmietne vychvaľujúcich sa vládcov Božieho ľudu v Jeruzaleme. Opäť, čo je ústrednou črtou Kristovho rozsiahleho proroctva o znamení jeho prítomnosti? Je to pustatina Jeruzalema. Po zistení, že proroctvo, o ktorom Pavol hovoril, sa splní v budúcnosti, keď sa Božia záplava rozhorčenia prejaví voči jeho organizácii, synovia spustošenej ženy sa narodia do Kristovho Kráľovstva prostredníctvom vzkriesenia a konečného zapečatenia. Bude ich viac ako synov organizačnej matky, pretože ona a jej synovia už nebudú. Spustošená žena sa potom stane Kristovou nevestou a Kráľovstvo sa doplní 144 000 živými kameňmi. To je znázornené v nasledujúcom úryvku Izaiáša: „Ó, utrápená žena, zmietaná búrkou, neutešená, kladiem tvoje kamene do tvrdej malty a tvoje základy na zafíry. Urobím tvoje cimburie z rubínov, tvoje brány z trblietavých kameňov a všetky tvoje hranice z drahých kameňov. A všetkých tvojich synov bude učiť Jehova a pokoj tvojich synov bude hojný.” (54:11-13)