Jehova uzavrel inštitúciu manželstva! Jehova Boh v skutočnosti uskutočnil vôbec prvú svadbu v rajskej záhrade, keď stvoril ženu z jedného z Adamových chirurgicky odstránených rebier a potom ju priviedol ako manželku Evu k mužovi Adamovi. Manželstvo bolo zjavne zamýšľané ako jediná ľudská inštitúcia. Poznáme smutný koniec tohto pôvodného manželstva. Manželstvo, aj keď so všetkými jeho konotáciami, používa Jehova Boh metaforicky. Boh hovorí skrze Jeremiáša a hovorí Izraelu: “Choď a volaj, nech to Jeruzalem počuje: ‚Toto hovorí Jehova: „Dobre si pamätám, akú oddanosť si prejavovala v mladosti, ako si ma milovala, keď si bola zasnúbená, ako si ma nasledovala v pustatine, v neosiatej krajine.” – Jeremiáš 2:2.

Keď Jehova Boh vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte, sprevádzal ich púšťou vyvolávajúcou strach. Počas denného svetla sledovali Izraeliti zázračne sa objavujúci stĺp dymu. V noci tábor osvetľoval ohnivý stĺp. Jehova zázračne poskytol jedlo vo forme manny a voda tiekla zo skaly. V priebehu ich 40-ročného treku sa neopotrebovali ani sandále! Bolo to, akoby bol národ zasnúbený s Bohom. Tento vzťah sa stal oficiálnym, keď Mojžiš vystúpil na horu Sinaj, aby hovoril s Bohom za národ a prijal zákonnú zmluvu. Jehova sa potom stal manželským vlastníkom Izraela! Izrael bol vzorom. Božie jednanie s týmto národom zaviedlo vzor. Je to tak preto, lebo nikdy to nemalo byť trvalou inštitúciou.

Malo to byť len ako dočasné opatrenie. Pavol vo svojom liste Hebrejom vysvetlil, že zmluva Zákona sprostredkovaná Mojžišom mala slúžiť ako vychovávateľ, ktorý nakoniec viedol ku Kristovi. Po príchode Mesiáša však Zákon zastaral. Pavol tiež naznačil, že veci, ktoré postihli Izraelitov na púšti, slúžia ako výstraha pre kresťanov, aby neupadli do rovnakého modelu nevernosti! Čo je najdôležitejšie, Pavol napísal Korinťanom a použil rovnaké analógie, aké sa nachádzajú v Jeremiášovi, pokiaľ ide o prisľúbenie v manželstve. V 2. Korinťanom 11: 2 apoštol národov napísal: “Žiarlim na vás tak, ako na vás žiarli Boh, lebo som vás osobne sľúbil do manželstva jednému manželovi, Kristovi, aby som mu vás predstavil ako cudnú pannu.”

Ďalej sú pomazaní kresťania označovaní za sväté „prvotiny“ žatvy. Keď hovoríme o 144 000, Zjavenie 14: 4–5 o nich hovorí: “To sú tí, ktorí sa nepoškvrnili so ženami, sú panenskí. To sú tí, ktorí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. Boli kúpení z ľudstva ako prvé plody Bohu a Baránkovi a v ich ústach sa nenašlo nijaké klamstvo, sú bez poškvrny.” Vzhľadom na prekrývajúce sa podobnosti je zrejmé, že Božie vzťahy so starým Izraelom a najmä s Jeruzalemom sa vzťahujú na kresťanstvo. To je pravda, kedy bolo kresťanstvo zasnúbené s Kristom? V prvom storočí, keď vznikol „Boží Izrael“, čo Pavol nazval pomazaný zbor. 

Kresťania sa vynorili, akoby z púšte zlej ľudskej civilizácie ovládanej temnými silami, a to tak, že dôsledne sledovali učenie toho, ktorý o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta“ – Ježiš. Podľa apoštolov sa kresťanmi zo všetkých národov stali skutoční ľudia pre Božie meno. Rovnako ako Boh zázračne nasýtil izraelitov mannou, Ježiš sám o sebe hovoril ako pravý chlieb z neba a pravý nápoj. Na konci prvého storočia však už svetlo začalo slabnúť. Keď apoštoli postupne opúšťali scénu, zlí muži mali čoraz väčší vplyv. Pavol samozrejme predpovedal práve túto vec. Rovnako aj apoštoli Peter a Ján. 

Do 4. storočia sa kresťanstvo natoľko skazilo, že rímsky cisár sa dokázal presadiť ako de facto hlava cirkvi a urobil z kresťanstva oficiálne náboženstvo chátrajúcej ríše. Výsledkom bolo, že pohania neboli pokresťančení – namiesto toho kresťanstvo sa stalo pohanské! To, čo bolo Božím zvláštnym majetkom, bolo naplnené modlárstvom a poverami. Cudná panna sa stala duchovne skazenou. Preto Jehova vyhlásil: “Priviedol som vás do krajiny ovocných sadov, aby ste jedli jej plody a všetko dobré, čo dáva. Ale keď ste tam prišli, poškvrnili ste moju krajinu, moje dedičstvo ste urobili odporným.” – Jeremiáš 2:7.

A v inej analógii Boh kladie otázku: “Zasadil som ťa ako ušľachtilý vinič, vypestovaný z najlepšieho semena. Ako to, že si sa mi zvrhla na cudzí divý vinič?‘” – Jeremiáš 2:21. Pravda o zvláštnom vzťahu medzi Jehovom a Ježišom bola nakoniec úplne ponorená. Poznatky o pravom Bohu boli vymenené za babylonskú tajomnú trojicu. Otázka, ktorú položil Boh pre staroveký Izrael, je preto v kresťanskej ére dôležitá: “Vymenil nejaký národ svojich bohov za takých, čo nie sú bohmi? Ale môj ľud vymenil moju slávu za to, čo je bezcenné.” – Jeremiáš 2:11. Od čias Mojžiša až po Jeremiáša trval takmer 1 000 rokov.

Od času, keď Boh kontaktoval Abraháma, až do zjavenia sa Mesiáša, uplynulo takmer 2 000 rokov, čo je zhruba rovnaké obdobie od Ježiša po súčasnosť. Počas Jeremiáša sa Boh stretával so Židmi. Tiež sa potýkal s neskoršou generáciou, ako sa uvádza v Jeremiášovi 2: 9: “‚Preto sa budem s vami ďalej súdiť,‘ vyhlasuje Jehova, ‚a budem sa súdiť aj so synmi vašich synov.‘” Počas kresťanskej éry – takmer dvoch tisícročí – Boh nikdy nevstúpil do súdu s kresťanmi. Súd je vyhradený pre záver alebo takzvanú „poslednú časť dní“, čo je výraz, ktorý sa v knihe Jeremiáš používa štyrikrát. Preto „synmi vašich synov“ musia byť tí, ktorí žijú, keď sa začne súd! 

Pomazaní kresťania sú Božím zvláštnym vlastníctvom. Sú jediní, o ktorých Boh tvrdí, že patria k jemu; sú teda „moji ľudia“. Celé storočia, keď vládli babylonskí pápeži, nebola zjavná prítomnosť nijakého zoskupenia „môjho ľudu“ až do 70. rokov 19. storočia, keď sa náhle objavili Bádatelia Biblie, ktorí šírili spisy pastora Russella široko ďaleko. Čoskoro vyšlo najavo, že Kristus používal Strážnu Vežu na obnovenie diela, ktoré začal v 1. storočí. Až po valdénskych a lollardov došlo k organizovanému pokusu kázať a učiť evanjelium. Keď Jeremiáš prvýkrát začal kázať, Joziáš bol judský kráľ. Ako mladý kráľ reagoval Josiah pozitívne na Jeremiášovo odsúdenie modloslužby.

Usilovne sa usiloval zničiť modly a výšiny a obnoviť Jehovovo uctievanie v chráme. Pri čistení chrámu a pri potrebných opravách kňazi skutočne našli posvätné zvitky, ktoré napísal Mojžiš. Zvitky boli zjavne stratené už dlho. V reakcii na to dal Joziáš prečítať Zákon všetkým ľuďom a potom usporiadal veľkú Veľkú Paschu, ktorá v histórii Izraela nemala obdoby! Situácia v Josiahových dňoch a jeho úsilie o obnovenie dávno stratenej pravdy nachádzajú paralelu s náboženskými reformami, ktoré uskutočnil brat C.T. Russell. Vynález kníhtlače síce zabezpečil, že duchovenstvo nebude schopné zabrániť preloženiu a zverejneniu Biblie, napriek tomu sa po stáročiach nadvlády kresťanstva akoby pravda obsiahnutá v Biblii stratila a bola novo použitá objavili hľadajúci Bádatelia Biblie.

Skutočnosť, že malá skupina pomazaných kresťanov začala oslavovať Pánovu Večeru, bola veľmi podobná obnoveniu Pesachu za Josiahovej vlády. Stojí za zmienku, aj keď Josiah zaviedol skutočnú reformu, Jehova sa nezriekol trestu, ktorý stanovoval Zákon zmluvy. Aj keď Židia zabudli na podmienky zmluvy, Boh nezabudol. Boh teda ďalej zápasí s vodcami svojho ľudu aj po zavedení reforiem a obnovení čistého uctievania. V rozhovore s tými, ktorí sa zaoberajú zákonom (po nájdení zvitkov), Jehova Boh hovorí:

“Kňazi sa nepýtali: ‚Kde je Jehova?‘ Tí, čo sa zaoberali Zákonom, ma nepoznali, pastieri sa proti mne vzbúrili, proroci prorokovali v mene Baala a nasledovali bohov, ktorí nemôžu nijako pomôcť.” – Jeremiáš 2:8. Pomazaní muži slúžia ako kňazi a učitelia kresťanského práva. Existujú aj pastieri – zboroví starší. Kresťanskí proroci sú tí, ktorí interpretujú biblické proroctvá. Kde je Jehova? To je dobrá otázka. Pokračovanie nabudúce…

Komentáre a otázky zasielajte na adresu: joelsky@tutanota.com