Jeruzalem nebol považovaný za veľké mesto ako starodávny Babylon alebo Rím. Už to nebolo dôležité obchodné centrum ako kedysi Týr. Jeruzalem mal však dlhú a bohatú históriu ako administratívne hlavné mesto Izraela a Júdu a náboženské centrum pre všetkých Židov bez ohľadu na to, kde na zemi bývali. Keďže Dávid zajal jebusitskú pevnosť asi tisíc rokov predtým, ako sa zjavil Kristus, a krátko nato sa tam presťahovala posvätná archa zmluvy, Jeruzalem sa stal mestom, kde Jehova rozhodol umiestniť svoje sväté meno. Izaiáš 60:14 v skutočnosti hovorí o Jeruzaleme ako o „Jehovovom meste“.
Je príznačné, že Jeruzalem bol rodiskom aj kresťanstva; lebo práve v deň Turíc v roku 33 n. l. bol vyliaty svätý duch na malú skupinu Ježišových židovských nasledovníkov v hornej miestnosti obydlia v Jeruzaleme – a tak sa začala kresťanská doba. Potom apoštoli a novo pomazaní Židia a prozelyti pravidelne kázali v okolí chrámu Jehovovho mesta. Jeruzalem bol tiež na istý čas neoficiálnym stredom a operačnou základňou pre apoštolov a starších mužov, ktorí riadili zhromaždenia. Z tohto dôvodu je Jeruzalem vhodným symbolom v proroctve pre rôzne aspekty Kristovho zboru a kráľovstva, najmä vo vzťahu k druhému príchodu Mesiáša a záverečnej žatve. Aj keď boli milióny ľudí podvedení, aby verili, že moderný štát Izrael je samotným stredobodom biblických proroctiev, Jehovovi svedkovia si uvedomujú, že Izrael s jadrovými zbraňami a dnešný Jeruzalem so svojim islamským Dómom skaly, ktorý sa nachádza v meste alebo blízko miesta, kde bol zbúraný židovský chrám, sa do proroctva vôbec nezapočítava.
V skutočnosti bol štát Izrael do značnej miery výtvorom a strategickým prínosom Britského impéria. Po tom, čo Versailleská zmluva ukončila prvú svetovú vojnu a Osmanská ríša bola rozpustená, vyhlásil Londýn svoje úmysly vytvoriť palestínsky štát, podľa Balfourovej deklarácie. Potom, po druhej svetovej vojne, bol moderný štát Izrael založený v roku 1947. Aby sme to neprehliadli, pri vytváraní moderného štátu bola veľmi dôležitá aj ultrabohatá rodina Rothschildovcov – bankár európskych bankárov a monarchií Izraela.
V posledných rokoch sa sortiment biblických podomových predávačov typu Elmer Gantry – väčšinou spájaný s takzvaným fundamentalistickým/evanjelickým hnutím – stali horlivými zástancami toho, čo je známe ako Zionizmus. Zastávajú názor, že je povinnosťou každého kresťana podporovať politický štát Izrael bez ohľadu na cenu, aj keď to povedie k ďalšej svetovej vojne. (Určite by sa to hodilo diablovmu zámeru zorganizovať totálnu vojnu na Blízkom východe. A je dosť pravdepodobné, že Izrael odpáli jadrovú vojnu preventívnym útokom na Irán s požehnaním a podporou ťažko zavádzajúcich pravicových náboženských skupín a fanatikov, ktorí si myslia, že urýchľujú deň svojho vytrhnutia.)
Pravda však je, že starodávny židovský systém uctievania splnil Boží účel v súvislosti s ním už dávno: keď priniesol Mesiáša a s ním očakávaných niekoľko verných. Po svojom poslednom pobyte a vstupe do svätého mesta Ježiš prorokoval, že Božie kráľovstvo bude odstránené od Židov a dané národu, ktorý bude plodiť svoje ovocie. Tento „národ“, ktorému bolo dané kráľovstvo, je tým, čo Pavol označoval ako „Boží Izrael“ – kresťanský zbor pomazaných, ktorý bude nakoniec zjavený z neba ako Nový Jeruzalem.
To, že pozemské mesto Jeruzalem už nebolo miestom, kde malo sídliť Jehovovo meno, bolo jednoznačne potvrdené v roku 70 n. L. kedy rímske armády pod velením generála Tita úplne zbúrali sväté mesto a Herodesov chrám. Týmto spôsobom sa uzavrel židovský systém vecí, tak ako to vopred varovali Ježiš aj Pavol. Ale tak, ako židovský národ a Jeruzalem splnili Boží zámer, následne boli zastarané a boli násilne vyhodené, tak to bude aj s kresťanstvom. Je tiež určené na splnenie Božieho zámeru v súvislosti s ním a na ukončenie.
MALÉ DETI, JE TO POSLEDNÁ HODINA
Pozoruhodným spôsobom sa kresťanstvo skončilo krátko po smrti apoštolov; nie náhle, ale postupne. Na konci svojej služby apoštol Ján napísal o tomto budúcom vývoji a uviedol v 1. Jána 2: 18–20: “Deti, je posledná hodina. Počuli ste, že prichádza antikrist, a teraz sa objavilo mnoho antikristov. Z toho spoznávame, že je posledná hodina. Vyšli z nás, ale neboli takí ako my. Keby boli ako my, zostali by s nami. Ale odišli, aby sa ukázalo, že nie všetci sú ako my. Vy však máte pomazanie od Svätého a všetci poznáte pravdu.”
Niektorí ignoranti si predstavujú, že Ján myslel, že svet vstúpil do svojej poslednej hodiny asi pred 2 000 rokmi, a hlúpo dospeli k záveru, že Ján bol falošný prorok. Ale kontext krátkeho listu apoštola odhaľuje opak. Ján predpovedal príchod antikrista. Bola to „posledná hodina“ pred jeho príchodom. Keď boli apoštoli nažive, mnoho antikristov, ktorí sa už infiltrovali, sa nemohlo v zboroch natrvalo uchytiť, a tak boli nútení vyjsť spomedzi nich. Napríklad pôvodným antikristom bol Judáš. V noci na poslednú Veľkú noc vyšiel spomedzi apoštolov, keď ho Kristus prepustil slovami: „Čo robíš, urob sa rýchlejšie.“ Aj keď nevieme, ako sa situácia vyriešila, Pavol podobne odvážne vystavil popredných vodcov korintského zboru ako falošných apoštolov a podvodníkov. Pavol tiež označil Hymenaea a Filetusa za odpadlíkov a odovzdal ich satanovi, aby boli disciplinovaní.
Ale história ukazuje, že keď ochranný vplyv apoštolov a ďalších starších zástancov začal v druhom storočí slabnúť, v zhromaždeniach začali dominovať zlí podvodníci a pravda bola postupne nahradzovaná lžami. Odpadnutie sa stalo úplným vo štvrtom storočí, keď sa rímsky cisár Konštantín predstavil ako cirkevná hlava skazených kresťanských biskupov. Kresťanstvo nahradilo Krista. Potom sa cisárom zanikajúcej Rímskej ríše stal Pontifex Maximus – najvyšší kňaz a kráľ. Prišiel antikrist. V priebehu storočí, až do protestantskej reformácie a vynájdenia kníhtlače, sa Vatikán prudko postavil proti preloženiu Biblie do bežných jazykov, ktorými hovoria Európania, a bolo tak prakticky nemožné študovať, okrem privilegovanej latinskoamerickej hierarchie, nikomu inému Sväté Písma.
Pretože „žiadna lož nemá pôvod v pravde“ a všetci Boží pomazaní synovia musia poznať pravdu, ako uviedol Ján vyššie, postupné zavádzanie toho, čo sa stalo masívnym súborom doktrinálnych klamov a úplného pohanstva, na mieste Krista účinne prinieslo koniec na pomazanie triedy nevesty, ktoré sa začalo v roku 33 n. l. Takže posledná hodina sa týkala pomazania. Odpadlické Kresťanstvo sa v priebehu storočí sústreďovalo hlavne v Konštantínopole (pomenovanom po Konštantínovi) a v Ríme. Najmä rímska vetva, pretože bola spojená so sídlom ríše, sa stala rozprávkovo bohatou a mocnou. Je pochopiteľné, prečo Spoločnosť Strážna veža uplatňuje časť Izaiášovho proroctva (nižšie) na kresťanstvo.
KTO SÚ TERAZ BOŽÍ ĽUDIA?
“Bože, opustil si svoj ľud, potomkov Jakoba, lebo prevzali mnohé zvyky z Východu, zaoberajú sa mágiou ako Filištínci a bývajú medzi nimi deti cudzincov. Ich krajina je plná striebra a zlata, ich pokladom niet konca. Ich krajina je plná koní, ich bojovým vozom niet konca. Ich krajina je plná bezcenných bohov, klaňajú sa dielu svojich rúk, tomu, čo urobili ich prsty. Človek sa klania, ponižuje sa. Rozhodne im nemôžeš odpustiť.” – Izaáš 2:6-9. Doktrinálne sú veľké cirkevné systémy a sekty, ktoré vznikli od čias veľkého odpadnutia, plné toho, čo je z východu; to znamená plné toho, čo je z Babylonu. (Dva Babylony) Inštitúcie ako Vatikán sú rozprávkovo bohaté a kontrolujú miliardy dolárov; vlastnia neoceniteľné poklady umenia, veľké katedrály s pôsobivými vitrážami, ktoré sa stavali storočia, ako aj nespočetné množstvo nehnuteľností po celom svete. V akom zmysle sú však farníci Božím ľudom od začiatku odpadlíctva a ukončením pomazania? V akom bode Boh opustí svoj bludný ľud a „dom Jakobov”, ako hovorí Izaiáš?
Izaiášovo proroctvo navyše naznačuje, že Jehova neopúšťa svoj ľud úplne. Musí tu byť zvyšok svätých, ktorí prežijú zničenie „Jeruzalema“. Izaiáš 4: 2–3 poznamenáva: “V ten deň bude všetko, čo dá Jehova vypučať, nádherné a slávne a ovocie krajiny bude pre prežijúcich z Izraela pýchou a radosťou. Kto zostane na Sione a v Jeruzaleme – každý v Jeruzaleme zapísaný pre život, bude nazvaný svätý.” Keď Nabuchodonozor zrovnal Jeruzalem so zemou, vyvraždil židovské kráľovské rodiny a ostatných vyviedol v putách, zanechal po sebe nešťastných niekoľkých ľudí, aby sa starali o cenné judské vinice. Ale ťažko sa o nich dalo povedať, že boli svätí Jehovovi. Podľa Jeremiáša, ktorý sám zostal po tom, bol zvyšok pozostalých rovnako neverný a vzpurný ako Židia, ktorí boli zabití alebo odvlečení v reťaziach do Babylonu. Prejavilo sa to tým, že neposlúchli výslovný Jehovov príkaz cez Jeremiáša, aby neutiekli do Egypta. (Jeremiáš 43) V dôsledku ich neustálej neposlušnosti Jehova manévroval Nabuchodonozora, aby obrátil svoj meč proti Egyptu, aby zničil ostatok neveriacich Židov, ktorí tam utiekli!
Aj keď počas dlhej noci duchovnej temnoty mohlo byť niekoľko rozptýlených pomazaných osôb, pred koncom 19. storočia sa nikomu nepodarilo úplne vymaniť z duchovných pút kresťanstva. V období inkvizícií duchovenstvo často upaľovalo každého, kto sa odvážil. Aj v Novom svete, ktorý pôvodne osídlili ľudia hľadajúci úľavu od náboženského útlaku, malo duchovenstvo stále veľkú moc a politický vplyv.
Táto situácia sa však začala meniť, keď v 70. rokoch 19. storočia prišli na scénu Charles Taze Russell a bádatelia Biblie. Po niekoľkých rokoch intenzívneho biblického štúdia s cieľom určiť základné doktríny obsiahnuté v Písme, CT Russell založil Zionskú Strážnu Vežu a zahájil najintenzívnejšiu kazateľskú kampaň, akú kedy svet videl. Russell takmer sám zbúral storočia nahromadené cirkevné dogmy, ktoré ľuďom bránili pochopiť vzácnu pravdu. Aj keď na začiatku 20. storočia distribuovalo Zionskú Strážnu Vežu iba niekoľko tisíc kazateľov, Russellove týždenné kázne si napriek tomu prečítali milióny ľudí po celom svete, pretože sa tiež objavili v stovkách novín.
Po storočiach nadvlády satanovým falošným kresťanstvom sa v dôsledku práce pastora Russella, ako ho vtedy volali, znovu objavila rozpoznateľná forma primitívneho kresťanstva. A ľudia s úprimným srdcom odpovedali. Bádatelia Biblie sa pravidelne stretávali v súkromných domoch, rovnako ako pôvodní kresťania. Všetci tiež pôsobili na verejnej službe a smelo odhaľovali pokrytectvo vtedajších náboženských vodcov, tak ako to robili pôvodní kresťania.
1. Rovnako ako pôvodní kresťania jasne vedeli, aký je rozdiel medzi Jehovom a Ježišom.
2. Rovnako ako pôvodní kresťania začali oslavovať každoročnú spomienku na Ježišovu smrť.
3. Jehovov duch očividne povzbudzoval a pomazal tú živú malú skupinu bádateľov Biblie, rovnako ako to bolo v prípade pôvodných kresťanov.
4. A ako dôkaz svojho pomazania začali Bádateľov Biblie brutálne prenasledovať tí, ktorí sa hlásili k úcte k Bohu, tak ako boli pôvodní pomazaní kresťania.
NÁROD PRE JEHOVO MENO
V roku 1931 prijali medzinárodní bádatelia Biblie príznačné meno Svedkovia Jehovovi. To bolo mimoriadne významné vzhľadom na skutočnosť, že osoby spojené s náboženstvami kresťanstva vo všeobecnosti neakceptujú Jehovovo meno a nechcú s ním mať nič spoločné. Návštevníci kostola sa nechali oklamať predstavou, že neexistuje väčšie meno ako Ježišovo. Aby sme si plne uvedomili významný vývoj v roku 1931, je treba pamätať na to, že Satan viedol stáročnú kampaň zameranú na odstránenie mena Božieho z Biblie a jeho vymazanie z myslí ľudí. Pred dobou Krista Diabol úspešne prinútil Židov prestať hovoriť Meno, pretože bolo príliš sväté na to, aby ho mohli vysloviť! Napriek tomu, že hebrejskí proroci hojne hovorili o mene Boha, často uvádzali svoje inšpirované vyhlásenia slovami veta: „Toto povedal Yehowah …“
Existuje dobrý dôvod domnievať sa, že prví textári gréckych rukopisov boli tiež prinútení, aby zo svojich kópií takzvaného Nového zákona odstránili charakteristické Božie meno. Je jednoducho nemysliteľné, aby sa Ježiš riadil zvykom neveriacich Židov, keď odmietol vysloviť sväté meno svojho Otca. Nakoniec Ježiš povedal v modlitbe, že dal poznať Božie meno svojim nasledovníkom. A učil svojich nasledovníkov, aby sa modlili predovšetkým za to, aby bolo Božie meno posvätené – posvätené. Nielen to, ale Ježiš často citoval pasáže priamo z Hebrejských Písiem, kde sa objavuje YHWH. Napríklad pri každej odpovedi na tri satanove pokušenia Ježiš povedal: „Je napísané …“ a vždy, keď doslovne použil mano, keď citoval pasáže, ktoré obsahovali Meno. Meno sa však nenachádza v žiadnych kópiách gréčtiny. Vzhľadom na pokračujúce démonické sprisahanie, ktoré má zabrániť ľuďom volať na Božie meno, nie je pochýb o tom, že to bolo z gréckeho textu vynechané, keď pôvodné nahradili neskoršie kópie.
Po reformácii, ktorá sa zmocnila Biblie mimo Vatikánu, sa meno Jehova začalo objavovať v niekoľkých skorých anglických Bibliach. Avšak novší prekladatelia Písma sa uchýlili k praxi vynechania Jehovovho mena z knihy, ktorú inšpiroval. Napríklad v pôvodnej verzii kráľa Jakuba (1611) sa meno Jehova objavilo štyrikrát. Ale v najnovšom vydaní KJV bolo meno Jehova odstránené. Posledný podvod, ktorý sa pácha na nevedomých, je ten, že Jehova si zmenil meno na Ježiš. Aká úplná hlúposť!
Takže v roku 1931, keď JF Rutherford odvážne vyhlásil, že členovia asociácie Strážnej Veže si od tej doby želajú byť známi ako Jehovovi svedkovia, znamenalo to, že medzinárodní bádatelia Biblie sa skutočne stali ľudom pre Božie meno, rovnako ako pôvodní kresťania tiež Boli. (Pozri Skutky 15) Kto môže poprieť, že Jehovovi svedkovia sú neoddeliteľne spájaní s Jehovovým menom?
Táto zmena potvrdila, že Kristovo zhromaždenie vyšlo z doby temna a v súčasnosti sa svetu prejavuje prostredníctvom Jehovových svedkov. Výsledkom práce Jehovových svedkov je, že Božie meno je ohlasované až na koniec sveta v stovkách jazykoch a dialektoch. Teraz je pripravená pôda pre národy, aby spoznali, že je Jehova, ako to predpovedá v Ezechielovi na mnohých miestach, ako aj ďalšie proroctvá. (Samotní Jehovovi svedkovia musia tiež vedieť, že je Jehova – Boh súdu.) Spoločnosť Strážnej Veže možno ďalej správne označiť za prorocký „Jeruzalem“, miesto, kde Jehova spôsobil, že jeho meno prebývalo v modernom svete – pozemskom Jehovovom meste. Je to tento „Jeruzalem“ – spoločnosť Strážna Veža – nie svetské Kresťanstvo, ktoré je určené na to, aby sa dostalo pod Jehovov súd „v poslednej časti dní“!
Izaiášovo proroctvo je v úplnom súlade s biblickým predpisom, podľa ktorého súd začína najskôr duchovným domom Božím; konkrétne s vedením Božieho ľudu. To v súvislosti s pádom Jeruzalema hovorí Izaiáš 3: 13–14: “Jehova povstal, aby vzniesol žalobu, aby vyniesol rozsudok nad národmi. Jehova začína súd so staršími a kniežatami svojho ľudu. „Spálili ste vinicu,“ obviňuje ich, „vo vašich domoch sú veci, ktoré ste ukradli chudobným.” Keď sa vrátime k skôr citovanému veršu, ktorý sa týka zvyšku, ktorý uniká zničeniu Jeruzalema, považovaného za niečo, čo je pre Jehovu sväté, Ježiš tiež predpovedal, že Jeruzalem bude pošliapaný ohavnosťou počas ukončenia systému, ale po tom sa stane úžasná udalosť, keď budú anjeli vyslaní, aby zhromaždili Božích vyvolených zo štyroch kútov Zeme.
Teraz zvážte Izaiáša 43: 5–7: “Neboj sa, veď som s tebou. Z východu privediem tvojich potomkov a zhromaždím ťa od západu. Severu poviem: ‚Vydaj ich!‘ a juhu: ‚Nezadržiavaj ich. Priveď mojich synov zďaleka a moje dcéry z končín zeme, každého, kto nosí moje meno a koho som stvoril na svoju slávu, koho som vytvoril a urobil.‘”
O tých Božích synoch a dcérach, ktoré sú určené na to, aby sa zhromaždili v nebeskom Jeruzaleme po zničení pozemského Jeruzalema, sa hovorí, že „sú volaní mojím menom“ – tým menom je Jehova. Všimnite si, prosím, že vyššie uvedený verš neuvádza, že iba volajú na meno, ale že sa volajú podľa jeho mena. A nazývajú sa jeho menom skôr, ako budú rozptýlení. Nemôžu byť nikým iným ako pomazanými Jehovovými svedkami! Ak je však spoločnosť Strážna Veža antitypickým „Jeruzalemom“, v čom došlo k jej úrazu, ako povedal Izaiáš? Ako mohli Jehovovi svedkovia niekedy hovoriť proti Jehovovi alebo sa správať vzpurne, ako hovorí Izaiáš 3: 8 – “Jeruzalem sa potkol a Judsko padlo, lebo slovom i skutkom sa postavili proti Jehovovi, v jeho slávnej prítomnosti sa správajú spurne.”
Týmito otázkami sa bude zaoberať ďalší diel tejto pokračujúcej série o proroctve Izaiáša.
Komentáre a otázky zasielajte na adresu: joelsky@tutanota.com
