V posledných desaťročiach mnohí, ktorí hovoria, že patria Kristovi, tvrdili, že buď správne používanie alebo správna výslovnosť Božieho mena má zásadný vplyv na ich duchovné postavenie. Mnohí považujú používanie mena Jehova za praktický anglický preklad Božieho mena. Väčšina sa zhoduje na tom, že nikto nevie s istotou, ako presne vysloviť štyri hebrejské písmená, ktoré tvoria tetragramaton (YHWH). Všeobecne sa však uznáva, že naším najlepším odhadom by bol Jahve. Niektorí zastávajú názor, že kvôli Božej najvyššej svätosti by sa jeho meno malo vyslovovať tak, ako bolo ľudstvu prezentované v hebrejčine. Mnohí, ktorí prijali tento názor, podobne preložili Kristovo meno rovnakým spôsobom a rozhodli sa použiť Ješuu namiesto Ježiša.

„Svedkovia Jehovovi“ zjavne vsadili na meno Jehova a začlenili ho do svojej organizačnej identity. Ich tvrdenie, že sú Božím vyvoleným ľudom a že sú dnes jediným prostriedkom komunikácie s ľudstvom, je do značnej miery založené na ich opakovanom používaní a odvážnom vyhlasovaní mena Jehova. Texty ako Žalmy 83:18 a Izaiáš 43:11–12 sa používajú ad nauseam, aby spojili ich používanie a spojenie s menom Jehova ako dôkaz ich božskej podpory. Na druhej strane niektorí tvrdia, že nesprávne používanie Božieho mena, keď ho prekladajú ako Jehova namiesto Jahveho, ukazuje, že sa v skutočnosti Bohu nepáčia, a preto nie sú jeho ľudom. Tí, ktorí hľadajú Pánov postoj k tejto záležitosti, sa môžu pýtať: aká je pravda? Ako náš jediný Učiteľ, Kristus Ježiš očakáva, že budeme vyslovovať a používať Božie meno? Ako pri všetkom, musíme pozorne skúmať Písmo, aby sme mohli mať správny postoj a rozpoloženie. Čo odhaľuje Písmo o výslovnosti a používaní Božieho mena?

Je pozoruhodné, že Božie meno sa vyznačuje dvoma prechodnými obdobiami v histórii. Prvým je, keď Boh kládol osobitný dôraz na svoje meno, Jehova (Jahve), prostredníctvom svojho služobníka Mojžiša. Pred udalosťami, ktoré sa stali v Egypte približne pred 35 storočiami, sa zdá, že Boží služobníci poznali meno Jahve (Jehova). Avšak v tom konkrétnom čase Boh oslávil svoje meno a vyvýšil ho nad mená všetkých ostatných bohov. Prostredníctvom desiatich rán bol Jehova (Jahve) dokázaný ako výrazne lepší ako egyptskí bohovia: Hapi, Heket, Geb, Khepri, Hathor, Isis, Nut, Seth, Ra a faraón. Všetci títo egyptskí bohovia boli identifikovaní svojimi menami, pretože ľudia žijúci v tom čase uznávali existenciu nielen jednej božskej bytosti, ale mnohých. Poznali a rozlišovali každého podľa ich jedinečného mena.

Nasledujúcich 15 storočí bol hebrejský národ známy svojim jedinečným vzťahom k svojmu Bohu, Jehovovi (Jahve). Po celý ten čas Jahve (Jehova) svedčil o svojom vzťahu k hebrejskému národu ako k ich jedinému Bohu. Strávil Eliášovu obeť prehriatym ohňom z neba, vyhladil 185 000 armádu asýrskeho moru vyslaním svojho anjela a poveril cudziu moc, aby potrestala jeho ľud po tom, čo sa opakovane dopúšťali duchovného cudzoložstva s inými bohmi. Meno Jehova (Jahve) odlišovalo Boha Hebrejov ako odlišného a nijako nesúvisiaceho s bohmi iných národov. Meno Jahve (Jehova) sa v posvätných hebrejských textoch vyskytuje približne 7000-krát.

Vo vzťahu k používaniu Božieho mena však existuje ešte jedno zreteľné prechodné obdobie. Vidno to pri založení Kristovej kongregácie. Aj keď možno ľahko potvrdiť, že hebrejské spisy obsahovali tetragramaton približne 7 000-krát, v Novom zákone nie je zdokumentovaný jediný výskyt Božieho mena okrem jeho skrátenej formy (Haleluja – chvála Jah.) v Zjavení 19:1, 3, 4 a 6. Niektorí sa domnievajú, že je to priamy dôsledok zámeru protivníkov zabrániť vysloveniu a použitiu Božieho mena. Tvrdia, že Božie meno sa pôvodne objavilo, keď boli tieto spisy prvýkrát publikované, ale že ho bezohľadní prekladatelia šikovne odstránili. Je to len teória alebo je to overený fakt?

Bez získania diplomu z archeológie sa stále môžeme pozrieť na jednu z najstarších kópií veľkej časti Nového zákona, ktorá existuje, a vyvodiť nejaké závery. Papyrus #46 je ľahko dostupný na internete a má slušný prehľad na Wikipédii. Tento papyrus obsahuje väčšinu Pavlových spisov a celý jeho list Hebrejom. Všeobecne sa uznáva, že táto kópia pochádza z rokov 175-225 nl Niektorí tvrdia, že v skutočnosti je z roku 80 nl, ale to je sporné. Pavlove neskoršie spisy boli napísané v roku 60-61 nl. Tento papyrus bol teda napísaný niekde medzi 20-165 rokmi po zložení Pavlovho originálu. Nikde na papyruse č. 46 ani v žiadnej inej kópii sa Božie meno neobjavuje.

Najhlasnejším hlasom, ktorý tvrdí, že Božie meno bolo odstránené z Nového zákona, je Biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža. Ich argumenty sú uvedené v prílohe A5 Prekladu nového sveta Svätých písiem. Napriek tomu v rámci ich vlastného prekladu, kde si dovolili vložiť Božie meno 237-krát na miesta, ktoré považovali za vhodné, stále existuje sedem kníh Biblie, v ktorých Božie meno chýba (Filipským, 1. Timoteovi, Títovi , Filemon, 1. 2. a 3. Ján). Preto je rozumné položiť si otázku, prečo títo apoštoli nepoužívali Božie meno tak často, ako to dnes používajú publikácie Strážnej veže? Prečo je taká zjavná zmena v používaní Božieho mena v judaizme v porovnaní s Cestou (ako Kristovi učeníci hovorili o svojej viere)?

Odpoveď nemusí byť taká zložitá alebo zlovestná, ako si niektorí môžu myslieť. Chápeme, že Kristovi učeníci nepoznali Božie meno a jeho výslovnosť. Nebáli sa vyvolať Boží hnev používaním mena. Je možné, že vynechanie Božieho mena nemusí byť chybou, ktorú treba napraviť, ale kľúčom k meniacemu sa vzťahu medzi Bohom a ľuďmi, ktorí prejavovali vieru v jeho syna. Keď prišiel Kristus Ježiš, zaviedol nový a zvláštny vzťah, ktorý mali mať jeho učeníci s Bohom, a to je odpoveď na zmenu v používaní Božieho mena.

Namiesto toho, aby boli iba Božími služobníkmi alebo priateľmi (ako Boh hovoril o Abrahámovi), boli teraz pozvaní, aby s ním vstúpili do veľmi zvláštneho rodinného vzťahu. Potom, čo Ježiš obetoval svoj život, existoval právny základ na prijatie jednotlivcov z ľudstva do Kráľovstva za Božích synov. Sám Ježiš si všimol rozdiel medzi tými, ktorí žili a zomreli pred inauguráciou tejto inštitúcie, a tými, ktorí žili potom a mohli využívať jej výsady. Svojim učeníkom povedal : „Nikto nebol vzkriesený väčší ako Ján Krstiteľ, ale menší človek v Kráľovstve nebeskom je väčší ako on. Od čias Jána Krstiteľa až doteraz je nebeské kráľovstvo cieľom, ku ktorému ľudia tlačia“ (Matúš 11:11,12).

Pavol často zdôrazňoval tento zvláštny nový vzťah. Povedal Rimanom „všetci, ktorých vedie Boží duch, sú skutočne Božími synmi. Neprijali ste totiž ducha otroctva, ktorý by opäť vyvolával strach , ale prijali ste ducha adoptívneho synovstva, v ktorého duchu voláme: Abba, Otče! Samotný duch vydáva svedectvo s naším duchom, že sme Božie deti.“(Rimanom 8:14–16) Pavol ukazuje, že duch nás nenúti volať „Jehova“ alebo „Jahve“, ale skôr kričíme „Papa, Otče!“ Aj keď na používaní jedného z týchto mien určite nie je nič zlého, ktorá osoba volá svojho rodiča menom? Voláte svojho otca jeho menom, alebo mu hovoríte otec? Hovoriť o ňom ako o niečom inom ako otec, otec, otec, ukazuje iný vzťah ako vzťah dieťaťa.

Kristovi učeníci poznajú a poznajú Božie meno, ale keď oslovujeme Boha ako Otca, znamená to, že rozumieme hlbokému významu jeho mena. Meno je iba zástupcom osoby a ako nasledovníci Krista vidíme božskú osobu ako nášho Otca. To vysvetľuje, prečo v spisoch apoštolov chýba Božie meno, ale výraz Otec je všade. S prechodom od judaizmu sa teraz Ježiš stáva ústrednou postavou. Je Bohom ustanoveným prostredníkom, vodcom a učiteľom pre celé ľudstvo. Meno „Ježiš“ sa v Novom zákone objavuje viac ako 900-krát a „Otec“ sa objavuje približne 260-krát. A čo je najdôležitejšie, ako nám Ježiš povedal, aby sme oslovili Boha? Ježiš povedal: „Musíte sa teda modliť takto: ‚Otče náš v nebesiach‘ . Keď sa sám Ježiš modlil, obrátil sa na svojho Otca slovami: „Svätý Otče, stráž na nich.“ Nemáme lepší príklad. Takže keď sa jednotlivci rozhodnú diskutovať o tom, či nazvať nášho Otca Jehovu alebo Jahveho, nezapoja sa do debaty, je to rozptýlenie. Ako Kristovi bratia je Boh naším Svätým Otcom a ako jeho deti sme dostali pokyn, aby sme ho oslovovali.
Komentáre a otázky zasielajte na adresu: joelsky@tutanota.com