Siedma časť

Ján bol učeníkom, ktorého Ježiš miloval. Zažil Kristovo premenenie a ako zajatec Rímskej ríše bol vyhnaný na ostrov Patmos v Egejskom mori. Inšpiráciou sa zostarnutý apoštol dostal do Pánovho dňa. Hoci apoštol videl nebeské veci, spočiatku nebol vo videní prenesený do nebies. Jeho pohľad bol z pohľadu pozemského človeka. A ako človek počul prikazujúci hlas, ktorý hovoril: „Čo vidíš, napíš do zvitku a pošli ho siedmim zborom.“ (Zjav. 1:11)

Nech Ján opíše, čo sa stalo potom: „Obrátil som sa, aby som sa pozrel, kto so mnou hovorí. Keď som sa obrátil, uvidel som sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov niekoho, kto vyzeral ako syn človeka. Mal oblečené dlhé rúcho a cez prsia prepásaný zlatý pás. Hlavu a vlasy mal biele ako biela vlna, ako sneh, a oči ako ohnivý plameň. Jeho nohy žiarili ako čistá meď rozžeravená v peci a jeho hlas znel ako hukot mnohých vôd. V pravej ruke mal sedem hviezd a z úst mu vychádzal dlhý, ostrý dvojsečný meč. Jeho tvár žiarila ako slnko napoludnie (keď svieti najjasnejšie). Keď som ho uvidel, padol som mu k nohám ako mŕtvy.“ – Zjavenie 1:12-17

Ján pravdepodobne okamžite spoznal osobu, ktorá s ním hovorila, ako Ježiša, pretože jeho tvár žiarila ako slnko – presne tak, ako Kristus pri Premenení. Ak by aj mal nejaké pochybnosti, ten, kto s ním hovoril, sa predstavil ako živý, ktorý zomrel, ale žije naveky. Ján vedel, že Ježiš bol tri dni mŕtvy, ale Božou mocou ožil a vystúpil späť k Otcovi. Ján bol svedkom jeho vystúpenia do neba.

Ján však tiež vedel, že Ježiš povedal, že príde znova a že jeho učeníci uvidia jeho zjavenie.

Pod inšpiráciou Ján teda zažil parúziu. To, že bol človekom, keď uvidel slávneho Pána, je zrejmé zo skutočnosti, že Ján sa zrútil k Ježišovým nohám ako mŕtvy. Po zapísaní posolstiev siedmim zborom (zaznamenaných v druhej a tretej kapitole Zjavenia) sa štvrtá kapitola začína tým, že Ján je v duchu prenesený do neba. „Potom som sa pozrel a uvidel som v nebi otvorené dvere. Prvý hlas, ktorý som počul, znel ako zvuk trúbky a povedal mi: „Vystúp sem hore a ukážem ti, čo sa má stať.“ Vtom na mňa začal pôsobiť Boží duch a uvidel som v nebi trón a na tróne niekto sedel.“ (Zjav. 4:1-3)

Je pozoruhodné, že keď teraz Ján videl videnia nebeských vecí – dokonca aj Boha sediaceho na tróne – apoštol nepadol ako mŕtvy. Aby som to zdôraznil, Jánovo osobné stretnutie s Kristom v prvej kapitole je ustanovenie (začatím) parúsie.

Aj keď to bolo neuveriteľné, Jánova skúsenosť nebola jedinečná. Tak ako sú jednotlivé základné časti z Danielových proroctiev začlenené do Zjavenia, aj Daniel zažil stretnutie s nadľudskou bytosťou, čo sa prejavilo podobným spôsobom ako v Jánovom prípade. Podobne aj Daniel sa zrútil na kôpku a zaspal pri nohách zjavu. A práve tak ako keď sa Ježiš dotkol Jána a povedal mu, aby sa nebál, „muž“ s tvárou ako blesk a očami ako ohnivé fakle položil na Daniela pravú ruku a naliehal na neho, aby vstal, pričom ho nazval „veľmi vzácnym mužom“. Sú nejakí ľudia, ktorí sú Bohu vzácnejší, ako vyvolení, ktorým je spočítaný aj každý vlas?

Ďalšia paralela, Daniel aj Ján boli zajatcami v cudzej krajine, keď sa zúčastnili prorockých videní. Skutočnosť, že táto udalosť predstavuje parúziu, je posilnená reakciou mužov, ktorí sprevádzali Daniela. Nevideli videnie; namiesto toho ich premohlo veľké chvenie a utiekli sa skryť, pričom Daniela nechali samého ležať pri nohách tejto slávnej postavy.

„LEBO TO VIDENIE JE PRE BUDÚCE DNI“

Tak ako Ján predstavoval veci, ktoré mali prísť, tak aj Danielovi anjel povedal: „Prišiel som, aby som ti pomohol pochopiť (oznámil), čo sa stane s tvojím ľudom v konečnej časti dní (čo postihne tvoj ľud v záverečných dňoch), lebo to videnie sa týka budúcnosti. (je pre budúce dni).“ – Daniel 10:14

A čo sa stane s Danielovým ľudom v záverečných dňoch?

Keď Ježiš hovoril o znamení záveru, spojil spustošenie svätyne s Danielovým proroctvom. Pozorný čitateľ si určite všimne, že ôsma kapitola Daniela predpovedá, že svätyňa bude zničená a pošliapaná na určený čas.

Ak v hebrejských proroctvách existuje nejaká hlavná téma, tak je to nevernosť Božieho ľudu, ich zaslúžený trest vrátane zničenia Jeruzalema a chrámu, po ktorom nasleduje uzdravenie a obnova. Obnova chrámu však predznamenáva duchovné oslobodenie a zotavenie, ktoré má byť vykonané Kristom.

Vedenie Jehovových svedkov si bolo vedomé tejto prvoradej prorockej témy a v priebehu rokov Strážna veža vyprodukovala tisíce strán komentárov a výkladov.

Podľa najnovšieho „pochopenia“ Strážnej veže sa kresťania dostali do duchovného zajatia Veľkého Babylonu pred mnohými storočiami keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom pohanskej Rímskej ríše. Verí sa, že organizácia Strážnej veže je prorokovaným obnoveným duchovným stavom. To však nemôže byť pravda.

Nie je v rozsahu tohto článku vyvracať rozsiahlu eschatológiu (náuka o posledných veciach človeka aj ľudstva ) Strážnej veže. Nie je to ani potrebné. Oddeľte/odpojte všetko, čo súvisí s rokom 1914, a presuňte to do nejakého bodu v blízkej budúcnosti a získate (lepší) obraz. Preto ak si úprimne všimneme ústredný prvok Ježišovho proroctva o závere systému, tak to dokážeme. A čo to je?

Spustošenie Jeruzalema.

Keď Dávid priniesol archu zmluvy do jebuzejskej pevnosti, ktorú dobyl, Jeruzalem sa stal centrom uctievania Boha Jehovu. Keď Šalamún postavil veľkolepý chrám na vrchu Sion a Boh zostúpil a naplnil svätyňu oblakom svojej prítomnosti, odvtedy sa to stalo známe ako mesto, kde  Jehova umiestnil svoje meno.

Ako dieťa a mladý muž Ježiš cestoval so svojou rodinou do svätého mesta na všetky náboženské sviatky. Ako Mesiáš Ježiš učil ľudí na nádvorí chrámu a bol popravený hneď za hradbami Jeruzalema. Ježiš však Samaritánke pri studni vysvetlil, že prichádza hodina, keď Jeruzalem už nebude centrom židovského uctievania.

Ale aj napriek tomu sa Jeruzalem stal rodiskom kresťanstva. Ježiš sa o to postaral, keď svojim učeníkom prikázal, aby zostali v Jeruzaleme, kým neprijmú ducha. Po svojom pomazaní apoštoli a mnohí ďalší kázali v chráme dňom i nocou.

Keď po zabití Štefana a Jakuba vypuklo prenasledovanie, všetci učeníci sa rozpŕchli okrem apoštolov. Jeruzalem zostal hlavným centrom kresťanstva. Preto Pavol cestoval zo zahraničia do Jeruzalema, aby sa stretol s apoštolmi a staršími mužmi a prediskutoval spornú otázku obriezky. Apoštoli boli zjavne v Jeruzaleme, keď rímske vojská prišli obliehať mesto, ale kvôli palácovému prevratu v Ríme boli vyzvané na ústup.

Na rozdiel od učenia Strážnej veže apoštoli nepovažovali chrám za centrum odpadlíctva a falošného uctievania; práve naopak. Podľa biblického záznamu apoštoli nariadili Pavlovi, aby išiel do chrámu a priniesol obetu, aby utíšil fámu, že káže odpadlíctvo od Mojžiša.

Jeruzalem teda predstavuje Jehovovu pozemskú organizáciu, ktorá bude pošliapaná, keď Kristus príde. Aby kresťania dosiahli spásu, budú musieť urobiť nemysliteľné. Budú musieť rozhodne prerušiť svoju väzbu (svoje puto) s organizáciou, ktorá bola Bohu svätá.

Ježiš už poskytol pokyny, ktoré zachránia životy, keď príde kritický okamih: „Preto keď uvidíte, že ohavnosť, ktorá po sebe zanecháva spúšť (pôsobiacu spustošenie) a o ktorej hovoril prorok Daniel, stojí na svätom mieste (nech čitateľ použije dobrý úsudok (rozlišovaciu schopnosť)), potom (vtedy) tí, čo sú v Judei, nech utekajú do hôr (na vrchy). Kto bude na streche domu, nech nezostupuje do domu po veci (aby si vzal veci z domu), a kto bude na poli, nech sa nevracia (do domu) po vrchný odev.“ – Matúš 24:15-18

Ježiš ďalej povedal: „Potom nastane súženie, aké sa ešte nikdy nestalo.“

V tomto kritickom čase nám Pán tiež oznámil, že povstanú falošní proroci a falošní Kristovia a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak by to možné, aj vyvolených. Ježiš povedal: „Vopred vás pred tým varujem. Preto ak vám ľudia povedia: ‚Pozrite, je na pustatine!‘, nechoďte tam. Alebo keď povedia: ‚Je vnútri v dome (je v izbách) (vo vnútorných miestnostiach)!‘, neverte tomu.“ – Matúš 24:25-26

Prečo môžeme bezvýhradne zavrhnúť/odmietnuť senzačné správy o tom, že Kristus je tu alebo tam?

„TAKÁ BUDE PRÍTOMNOSŤ SYNA ČLOVEKA“

Ježiš povedal: „ Veď prítomnosť Syna človeka bude ako blesk, ktorý ožiari celú oblohu, od východu až po západ. Kde (kdekoľvek ) je mŕtvola, tam sa zhromaždia orly.“ – Matúš 24:27-28

Po prvé, aby sme znovu zdôraznili dôležitý bod – pozorné čítanie Ježišovej rozpravy odhaľuje, že prítomnosť Syna človeka nenastane skôr, ako bude spustošené to, čo symbolizuje Jeruzalem a sväté miesto.

Čo však Ježiš myslel tým, že jeho prítomnosť je ako blesk, ktorý prebleskuje celou oblohou?

Už sme si ujasnili dve dôležité pravdy. Po prvé, svet neuvidí Krista – iba vyvolení. A po druhé, Ježiš sa nezjaví v tele. Takže správy o tom, že je vo vnútornej miestnosti alebo na púšti, nemôžu byť pravdivé, pretože by sa musela viditeľná osoba z tela a krvi pravdepodobne nachádzať buď vo vnútornej miestnosti, alebo na púšti.

Blesk teda musí predstavovať niečo duchovné – prečo nie samotného Krista? Vo svojom videní Daniel opísal vzhľad ako niekoho s tvárou podobnou blesku. Bez ohľadu na to, kde na zemi sú vyvolení – na východe, na západe alebo medzi tým – uvidia „blesk“ (blýskanie). Nebudú musieť cestovať na konkrétne miesto. Ježiš príde k nim, bez ohľadu na to, kde sú, a nikto iný ho neuvidí.

Keďže tí, ktorí sú pomazaní svätým duchom, sa znovu narodili ako potenciálni duchovia a je pre nich vyhradené miesto v nebeských miestach a v čase ich zapečatenia budú len okamih od toho, aby sa sami stali nesmrteľnými duchmi, Kristovo prejavenie a zjavenie sa im, kým sú ešte v tele, sa musí uskutočniť v duchovnej sfére/oblasti – alebo niekde medzi tým.

Ako je možné, aby človek videl do neviditeľnej sféry? Neviem. Ale trúfame si predpokladať, že to nie je možné?

Veda ukázala, že ľudia vidia len veľmi úzke pásmo oveľa širšieho spektra svetla. Existujú dlhšie a kratšie vlny svetla, ktoré nevidíme. Niektoré zvieratá a hmyz dokážu vidieť svetlo, ktoré je pre ľudí neviditeľné. Niektoré neviditeľné formy energie sú rádioaktívne.

Hoci vieme, že Mojžiš nevidel priamo Jehovovu tvár, videl Jeho prejav/vzhľad. Po tomto stretnutí jeho tvár žiarila akoby bol vystavený intenzívnej forme energie a svetla.

Nemali by sme vylučovať možnosť, že títo znovuzrodení duchovní Boží synovia dostanú niečo porovnateľné s röntgenovým videním, aby videli to, čo je inak neviditeľné. Nebolo to preukázané v zážitku, ktorý mal Daniel, keď vo videní uvidel tento veľký zjav, zatiaľ čo muži s ním nič nevideli, ale zľakli sa, utiekli a skryli sa?

Ale čo s tým, čo Pavol napísal, že nikto nemôže vidieť tých, ktorí prebývajú v „neprístupnom svetle“? Zamyslite sa nad kontextom: „Nariaďujem ti, aby si až do zjavenia nášho Pána Ježiša Krista príkladne dodržiaval to, čo ti bolo prikázané (aby si zachoval prikázanie nepoškvrneným a bezúhonným spôsobom), aby ti nikto nemohol nič vyčítať. Tento šťastný a jediný Vládca sa zjaví v určenom čase (kým sa nezjaví náš Pán Ježiš Kristus.). On je Kráľ tých, ktorí kraľujú, a Pán tých, ktorí panujú, ktorý sám má nesmrteľnosť (z nich on jediný má nesmrteľnosť), ktorý  prebýva v neprístupnom svetle a žiadny človek (nikto z ľudí) ho nevidel ani nemôže vidieť..“ – 1. Timotejovi 6:13-16

Nikto nevidel Kráľa kráľov a Pána pánov – aspoň zatiaľ nie. Všimnite si, že Pavol povedal „až kým sa nezjaví/neprejaví náš Pán“, čo „on sám ukáže“. Bude to neviditeľné odhalenie?

Ako už bolo spomenuté, manifestácia je prejav – epifánia. Grécke slovo „epiphaneia“ dokonca nesie konotáciu jasu. Keďže vyvolení sú predurčení svietiť jasne tak ako slnko v Kráľovstve ich Otca – ešte kým sú na zemi pred svojím odchodom, keď im v srdciach vychádza ranná hviezda – nemôže zostať nepovšimnuté to, že k nim prichádza (je pri nich, po ich boku) Ten, ktorý prebýva v neprístupnom svetle.

To, že k nim prichádza Ten, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, nemôže zostať nepovšimnuté.

Zamyslite sa nad Saulovou skúsenosťou na ceste do Damasku. Stručná správa v deviatej kapitole Skutkov apoštolov jednoducho hovorí: „Zrazu ho ožiarilo (obklopilo ) svetlo z neba. Padol na zem a počul, ako mu (nejaký) hlas hovorí: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ (Skutky. 9:4,5)

Saulovi spoločníci počuli Ježišov hlas, ale nevideli záblesk nebeského svetla. Saul bol dočasne oslepený, ale jeho spolucestujúci nie. Saul teda uvidel oslepujúce svetlo, ktoré ostatní vidieť nemohli.

O niekoľko rokov neskôr apoštol vysvetlil Korinťanom, že Ježiša po jeho vzkriesení videlo viac ako 500 ľudí, ale on ho videl až nakoniec – ako jediný človek, ktorý videl Ježiša po jeho vystúpení do neba. Skutočnosť, že sa Pavol uviedol ako svedok Kristovej existencie po smrti, naznačuje, že videl viac než len záblesk svetla.

„Potom sa zjavil viac než 500 bratom naraz. Niektorí z nich už zomreli, ale väčšina ešte žije. Nato sa zjavil Jakubovi, potom všetkým apoštolom.“ (1. Kor. 15:6.7)

V 1. liste Korinťanom 15:8 Pavol vysvetlil význam svojej skúsenosti: „a poslednému zo všetkých, akoby nedonosenému dieťaťu, sa zjavil aj mne.“ Čo tým apoštol myslel, že sa narodil predčasne? Všetci ostatní videli Ježiša v ľudskej podobe ešte predtým, ako vystúpil do neba. Saul/Pavol videl zjavenie Krista, ktoré ostatok zažije pri osobnom stretnutí s božstvom (božským).

Je isté, že druhý príchod a prejavenie sa Krista bude úplne nadprirodzené a bude mimo sféry bežnej, každodennej ľudskej skúsenosti. Keďže Ježiš prichádza, aby prijal k sebe domov (vzkriesených) mŕtvych aj živých, ktorí sú s ním v spojení, prečo by sme mali akceptovať alebo očakávať obyčajnosť (niečo obyčajné) ?

Koniec siedmej časti