Časť 12

„A postavil pravú nohu na more, ale ľavú na zem a zvolal mocným hlasom, ako keď reve lev. A keď zvolal, prehovorili hlasy siedmich hromov.“ – Zjavenie 10:2-3

Nikto nemôže ignorovať blízku búrku. Aj vzdialený blesk môže spôsobiť ohlušujúci rachot, ktorý môže rozbiť okná a otriasať zemou. Rovnako ani keď Jehova hovorí a chce byť vypočutý, nikto ho nemôže ignorovať.

Raz Jehova prehovoril k Ježišovi v chráme a niektorí ľudia si predstavovali, že zahrmelo. Keď Boh zostúpil na vrch Sinaj, vrch sa zachvel a vybuchol v ohni, dyme a hromoch.

Mladý muž menom Elihu uvažoval o Božom mocnom hlase a prirovnal ho k hromu: „Pozorne načúvajte burácaniu (duneniu) jeho hlasu, a hrmeniu, ktoré vychádza z jeho úst. Necháva ho znieť pod celým nebom a vysiela (svoje) blesky až do končín zeme. Po nich počuť dunenie (potom nasleduje burácajúci zvuk). Hrmí svojím majestátnym hlasom, a kým jeho hlas znie, blesky neustávajú. Boh udivuje svojím hromovým hlasom, koná veľké veci, ktoré sú nad (presahujú) naše chápanie.“ – Jób 37:1-5

To neznamená, že vždy, keď Boh prehovorí, spôsobí to otriasanie zemou ako hromom. Jehova sa prechádzal Rajskou záhradou v tej časti dňa keď vial vánok a hovoril s Adamom. Pre človeka to nebol desivý zážitok. Boh nemal dôvod ho desiť. V skutočnosti Boh častejšie šepká. Preto sa tým, ktorí majú uši, radí, aby pozorne počúvali, keď duch hovorí.

Čo teda predstavujú hlasy tých siedmich hromov?

Jehovovi svedkovia už dávno stotožnili silného anjela s nikým iným ako s Ježišom Kristom. O tom by nemalo byť pochýb. Potvrdzuje nám to to, čo je uvedené v Zjavení 10:3. Anjel „zvolal (vykríkol) silným hlasom, ako keď reve lev“.  A Ježiš je nazvaný „Lev z kmeňa Júdu, koreň Dávidov, (ktorý) zvíťazil“.

Ako Božie Slovo – Jehovov hovorca od počiatku času – je vhodné, aby Ježiš vyjadril všetky Božie súdy, symbolizované hlasmi siedmich hromov. Sedem, ako vieme, symbolizuje súhrn nebeských súdov; preto sedem pečatí, sedem trúb, sedem čiaš naplnených Božím hnevom a sedem hromov.

Žiaľ, Jehovovi svedkovia boli oklamaní a predstavujú si, že sedem anjelov už zatrúbilo a sedem hromov už prehovorilo, a je zrejmé, že si to nikto ani nevšimol. Naznačuje sa, že sedem hromov bolo publikovaných v publikáciách Strážnej veže za posledných 100 rokov. Aký silný klam!

V skutočnosti sa Boh počas celej kresťanskej éry až dodnes nedal poznať. Zostal skrytý. Jehova to vysvetľuje v Izaiášovi: „Dlho som bol ticho, mlčal som, ovládal som sa. Ale teraz budem ťažko dýchať, stonať a lapať po dychu ako žena pri pôrode.“ (42:14)

„ZAPEČAŤ TO, ČO PREHOVORILO SEDEM HROMOV“

Ján počul ohlušujúce správy a práve ich chcel zapísať, keď mu anjel povedal: „Zapečať to, čo hovorilo sedem hromov, a nezapisuj to!“

Zvuk siedmich hromov bol zrozumiteľný; inak by sa Ján necítil nútený zapísať, čo sedem hromov hovorilo. Volanie silného anjela revúceho ako lev sa prirovnávajú iba k hromu spôsobenému bleskom. Hromový bude dopad vyhlásení.

To, že Ján dostal príkaz zapečatiť veci, ktoré hovorilo sedem hromov, nám pripomína to, čo anjel povedal Danielovi – „zapečať knihu až do času konca.“ (Daniel  12:4a)

Daniel očividne doslova nezapečatil knihu, ktorú bol inšpirovaný napísať. Ako by aj mohol? Jej obsah si môžeme prečítať v stovkách jazykov. Jeho zapečatenie symbolizuje, že proroctvá v nej obsiahnuté nebudú úplne pochopené, kým sa nezačne čas konca. Je iróniou, že Strážna veža a každý iný potenciálny vykladač preukázali, že proroctvo je zapečatené a že čas konca sa nezačal, o čom svedčí ich neschopnosť správne interpretovať knihu Daniel.

Ako už bolo spomenuté, Daniel nielenže zaznamenával videnia budúcnosti a sny, ale zúčastnil sa aj toho, čo by sa dalo nazvať prorockou drámou. Daniel nevedomky zohral úlohu – úlohu „veľmi vzácneho muža“, ako ho nazval anjel. A ako „veľmi vzácny (žiadúci) muž“ Daniel znázorňoval svätých, ktorí uvidia Krista počas parúzie. Ježiš povedal, že aj každý vlas na ich hlave je spočítaný. Takí vzácni sú pre Otca.

Prorocká dráma má aj ďalší aspekt. Daniel stál aj pred kráľmi a oznamoval im Jehovove súdy, tak ako to budú robiť vyvolení počas parúzie.

Okrem Nabuchodonozora bol Daniel postavený aj pred posledným babylonským kráľom Baltazárom . Hoci Baltazár vedel, že Boh Hebrejov ponížil jeho starého otca Nabuchodonozora – na sedem rokov ho sužoval šialenstvom a potom ho vrátil na trón – posledný babylonský kráľ nerozvážne nariadil, aby boli prinesené zlaté poháre, ktoré boli ulúpené z Jehovovho chrámu, aby sa kráľ a jeho banket mohli chváliť a pripíjať na svojich bohov.

A potom sa na stene objavil nápis, ktorý napísala ruka bez tela. Babylonskí mudrci nedokázali písmo vyložiť. Priviedli preto zostarnutého Daniela, aby vydesenému kráľovi rozlúštil šifru a vysvetlil jej význam. Bolo to posolstvo skazy nielen pre Baltazára osobne, ale aj pre celú Babylonskú ríšu. Chaldejská dynastia skončila v tú istú noc – 5. októbra 539 pred n. l.

Zatiaľ čo Daniel vykresľoval Babylon ako prvú z radu ríš, Babylon symbolizuje zároveň aj posledné kráľovstvo, ôsmeho kráľa. To je zrejmé z mnohých proroctiev. Napríklad Habakuk vykresľuje Babylon ako dobyvateľa sveta, ale dobývanie Chaldejcami vyvoláva Jehovovu reakciu, ktorá je opísaná ako bitka v Armagedone. „Slnko a mesiac sa zastavili na svojom výšinovom príbytku (nevyšli, zostali vo svojom vznešenom príbytku). Tvoje šípy vyšli ako svetlo (mihali sa ako svetlo). Blesk tvojej kopije bol jasný. S rozhorčením si pochodoval zemou. V hneve si šliapal národy. Vyšiel si na záchranu svojho ľudu, aby si zachránil svojho pomazaného (vyšiel si zachrániť svoj ľud, zachrániť svojho pomazaného). Rozdrvil si vodcu domu bezbožných (zlého) (rozbil si na kúsky hlavu domu zlého). Bol odhalený od základov až po vrch (bol zničený od základov až po vrch). Prebodol si hlavu jeho bojovníkov jeho vlastnými zbraňami, keď sa vrútili (búrlivo postupovali), aby ma rozptýlili (keď sa prihnali, aby ma rozprášili). S radosťou tajne zožrali utrápeného. (S radosťou sa z úkrytu vrhali na trpiaceho, aby ho pohltili) (Ich rozjarenie bolo ako [rozjarenie] tých, ktorí sa upriamili na pohltenie strápeného na mieste úkrytu.)“ (3:11-14)

Rozdrvený „vodca domu bezbožných“ nemôže byť nikto iný ako Satan, Diabol. Pavol písal pomazaným kresťanom a svoj list Rimanom zakončil slovami, že Boh, ktorý dáva pokoj, rozdrví Satana pod vašimi nohami.

Ale v akom zmysle Boh zachráni svojho pomazaného – doslova svojho Krista? Ježiš Kristus samozrejme nebude potrebovať spásu, keď príde so všetkými svojimi anjelmi zničiť Božích nepriateľov, ale zostávajúci členovia semena ju budú potrebovať. A keďže budú v spojení s Ježišom po konečnom zapečatení, bude to, tak akoby bol Kristus prostredníctvom svojej prítomnosti po ich boku sám na zemi. Ich záchrana príde v okamihu, keď budú premenení na Kristov obraz.

Toto znázornili traja Hebreji v ohnivej peci, keď k nim prišiel niekto ako syn bohov. Prorocká dráma demonštrovala otázku nezničiteľnosti, tak ako to Ježiš vysvetlil, keď povedal svojmu malému stádu, aby sa nebáli tých, ktorí môžu zabiť iba telo a nič viac. Sadrach, Mézach a Abednego boli akoby mŕtvi, keď boli hodení do horiacej pece. Ale plamene nemohli uhasiť ich život. Tak to bude aj s tými, ktorí sú v spojení so Synom človeka.

„KRÁLI OD VÝCHODU SLNKA“

Keď si kráľ severu podmaní svojho dlhoročného rivala – kráľa juhu, symbolizovaného Egyptom, pôvodným kráľom juhu – kráľ severu sa stane ôsmym kráľom, posledným kráľom. A čo potom tak veľmi znepokojí kráľa severu? Proroctvo hovorí: „Ale znepokoja ho správy z východu a zo severu. Preto vytiahne s veľkým (zúrivým) hnevom, aby zničil a vyhladil mnohých (oddal zničeniu). Rozostaví svoje kráľovské stany medzi veľkým morom a svätým vrchom Okrasy. A bude musieť prísť celkom k svojmu koncu a nebude [toho], kto by mu pomohol (príde jeho koniec a nikto mu nepomôže.).“ – Daniel 11:44-45

Poznámka pod čiarou v referenčnom preklade Biblie odkazuje na Zjavenie 16:12, kde sa píše: „Šiesty (anjel) vylial svoju čašu na veľkú rieku Eufrat a jej voda vyschla, aby sa pripravila cesta kráľom od východu slnka.“

Ježiš je jasná ranná hviezda (Zjav. 22:16), ktorá ohlasuje úsvit nového dňa. Preto Peter radil pomazaným kresťanom, aby stále študovali proroctvá a „venovali im pozornosť ako lampe svietiacej na tmavom mieste (vo vašom srdci) (kým sa nerozvidnie a nevyjde zornica (dennica)) vo vašich srdciach“ – 2. Petra 1:19

Na rozdiel od prefíkane vymysleného falošného príbehu Strážnej veže, že dennica vyšla v roku 1914, tak to nie je pravda, pretože králi od východu slnka ešte nevyšli.

Malo by byť zrejmé, že ak by rok 1914 bol skutočným úsvitom ohlasujúcim úsvit milénia, už by nebolo potrebné venovať pozornosť prorockému slovu. Je iróniou, že skutočnosť, že Strážna veža vydala milióny kníh a časopisov vysvetľujúcich proroctvá, a že organizácia sponzoruje študijný program pre Jehovových svedkov, aby sa tieto publikácie študovali, a že dokonca vydala knihu s názvom Venujte pozornosť Danielovmu proroctvu, tak to všetko len vyvracia ich tvrdenie, že dennica už vyšla. Skutočný príchod Krista ukončí kresťanstvo, ako sme ho poznali. Inými slovami, už nebude potrebné venovať pozornosť zapálenej lampe na tmavom mieste, keď sa deň rozvidnie v celej svojej kráse.

Pánov Deň zažiari, keď Boh skráti súženie a zapečatenie bude dokončené. Vtedy v srdciach vyvolených vzíde dennica a každého z nich premení na Kristov obraz.

Až vtedy prehovorí sedem hromov. Niet pochýb o tom, že správy z východu slnka, ktoré znepokojia kráľa severu a privedú ho do genocídnj zúrivosti, budú svedectvom vyvolených.

Viete si predstaviť zdesenie tých Luciferiánov, ktorí sa snažia povzniesť nad Božie hviezdy, keď počujú alarmujúce správy, že Kristus kráča medzi tými, ktorí boli predtým spojení s Jehovovými svedkami, keď oznamujú Jehovove hromové súdy, ktoré majú prísť?

Ale zatiaľ čo tí z potomstva hada sa budú snažiť zabiť Kristových bratov a nakoniec ich aj uvrhnú do ohnivej pece, mnohí prijmú zjavenie týchto Božích synov a budú ich podporovať. O tom sa bude hovoriť v záverečnej časti.

„ Ó, kráľovstvá zeme, spievajte Bohu, spievajte chvály (hrajte melódie ) Jehovovi, tomu, ktorý sa vezie na odvekom nebi nebies (ktorý ide po dávnom nebi nebies), (ktorý odpradávna jazdí v nebeských výškach). Hľa! Hrmí svojím hlasom, svojím mocným hlasom (Počúvajte! Buráca svojím hlasom, svojím mocným hlasom).“ – Žalmy 68:32,33

Koniec 12. časti.

———————–